Byt' najlepsia [antikvár]

Paula sa vydala na cestu z Pennistone Royal pred svitaním. Ked'prechádzala autóm cez vysokú kovovú bránu a smerovala do slatín, bolo este tma. Len co v§ak vysla na cestu, tiahnucu sa cez Penninské vrchy, obloha sa zrazu zacala menit'. Na pozadí hustej tmavosivej temnoty sa zjavil fialovy pás pozvotaa prechádzajúci do ruzova a na obzore sa zatrblietali prvé slnecné lúce, ktoré sa zatiar nesmelo rozsypali po nedozernych slatinách ako striebristé criepky. Bol to cas podobny hodine prízrakov - ani noc, ani den. Tiché, síre slatiny vyzerali este rozsiahlejsie a vzdialenejsie. A zrazu na obzore prudko vytrysklo kristáFovo cisté svetlo, aké tu na severe vídaf casto, a zalialo célú oblohu. Svitol den. Paula otvorila okno a zhlboka sa nadychla, potom sa pohodlne oprela a pokracovala v ceste nezmenenou rychlost'ou. Do auta prúdil chladny vzduch, lenze tu höre to bolo bezné v kazdom roc-nom období. Tu sa pocasie nedalo nikdy odhadnút', no Paula vedela, ze dnes bude zasa horúci den. Preto bola rada, ze sa do Fairley vybrala tak skoro. Bol práve koniec augusta, ked' na slatinách v Yorkshire kvitne vres a tieto drsné pusté konciny, ktoré sú väcsiu cast' roka nevl'údne a pochmúrne, sa nacas stávajú úchvatnou pastvou pre oci. Dnes ráno, kam oko dovidelo, vlnih sa vo vetre kvety vsetkych odtienov fialovej a cyklámenovej farby ako rozcerené more. Paule sa zazia-dalo zastavif. Ako ocarená vystúpila z auta a nevedela sa vynadívaf na okolitú krajinu. Bola nádherná, az vyrázala dych. Paula pocítila, ako sa jej hrdlo stiahlo dojatím. Slatiny nasej starkej, zasepkala pri spomienke na Emmu Hartovú. Mám ich rovnako rada ako ona a ako ich milujú aj moje dcéry Tessa a Linnet. Paula chvíTu postála pri aute, obzerala sa a kochala sa pohfadom i zvukmi. Vysoko na oblohe trepotavo poletoval a trilkoval skovrá-nok, ned'aleko zurcal po skalách neveflcy, no prudky potok. V chlad-nom cistom povetrí sa miesah vône vresu, borievcia, potoych kvetov a papradia. Na chvíTu privrela oci a myslienky sa jej rozutekali. Potom zdvihla hlavu a pozrela sa na oblohu. Bola svetlobelasá, plávah po nej biele vankúsiky oblakov a ziarilo slnko. Zacína sa pekny den, pomyslela si s úsmevom. Nikde na celom svete nie je tak krásne ako v slnecny den na slatinách. Uz dávno nebola v tychto koncinách. Tu sú moje korene, pomyslela si, tak ako tu mala korene aj starká. Podvedome predlzovala túto chviíu odpocinku a dovolila spomienkam, aby ju celkom ovládU Po chvíli sa zvrtla, nastúpila do auta a pokracovala v ceste. Célú hodinu sa este viezla kFukatou cestou vinúcou sa cez slatiny, kym