Vox Humana [antikvár]

Na cele mrtvych Treba nám svedka pravdy o vcerajsku Zazobany pátos uhorskych mierovych rokov z pociatku storocia sa zachvel ostrym hlasom vtáka-búrliváka. Kym sa Uhorsko „od Kárpát po Jadran" zdanlivo spokojne vyzívalo v sebaospevovaní, zrazu v nom vysl'ahol osame-ly, vzdorny hlas: „Ci mozno pod Karpatmi plakaf?" Bol to individuálny názor v najvlastnejsom zmysle slova, Necudo, ze jeho hlásatel'a prehlásili za chorého, perverz-ného blázna a urobili z neho vlastizradcu, hanobitela Madarov, národné nebezpecie. Jeho otázka dnes dozrela. Rozdiel je len v tom, ze uz nie je len individuálnym názorom, ale nie je ani vzdornym, zvucnym vykrikom. Dnes si vravíme umlkajúcimi, rezignovanymi perami: ci sa mozno ozvaf, ci mozno plakat? Ci slzy, piesne, slová majú este zmysei? Ci nase pero a nase preco möze este zavázit'? Dnes státy a národy, státnici a podriadení, zod-povední a nezodpovední uvazujú vo flotilách, argumentujú divíziami, pocítajú v olove a azbeste. Pomaly nebude povolania a práce bez vojenskej reguly, nebude cloveka bez uniformy. Ked' históriu urcujú stovky divízií, tisícky bombardérov a zdroje strategickych surovín, ked cloveka urcujú rovnosaty, co to za pochabost a co to za chrab-